Slovenské kozmické ambície

„We choose to go to the Moon“ , povedal 12. septembra, 1962 prezident J.F.Kennedy a odštartoval tak nevídaný projekt cesty človeka na Mesiac. Vyvrcholenie projektu nastalo 16.júla, 1969, keď sa obrovská raketa Saturn V. odlepila od štartovacej rampy a zamierila k Mesiacu. O päť dní neskôr, vystúpil Neil Alden Armstrong,, ako prvý človek na povrch iného kozmického telesa. „That's one small step for [a] man, one giant leap for mankind” , boli slová, ktoré oznámili Svetu, že ľudstvo je pripravené kolonizovať iné svety.  Vzápätí sa ozvali pochybovačné hlasy, ktoré spochybňovali účelnosť vynaložených peňazí a kritizovali riziko s cestou na Mesiac spojené. Ten výrok o veľkom kroku pre ľudstvo, nebol myslený, ako začiatok kolonizácie vesmíru. Od toho máme ešte skutočne ďaleko. Bol myslený, ako pokrok v technológiách a spolupráci inžinierov. Bol to posledný veľký projekt, ktorý ovplyvnil celú generáciu a spojil Ameriku. Priniesol nové technológie a postupy práce. Za to tá námaha a riziko skutočne stáli.

Celá tá cesta sa môže zdať byť jednoduchá. Stačí zostrojiť veľkú raketu, tú vybaviť dostatočne silnými motormi, naplniť palivom, na vrchol umiestniť skupinu na všetko odhodlaných astronautov a show môže začať. Nuž tak jednoduché to zďaleka nie je. Najskôr je potrebné presne počítať, koľko ton musíte vyniesť na obežnú dráhu okolo Mesiaca. Každé kilo stojí palivo a palivo je znovu záťaž. Po krátkej úvahe zistíte, že nestačí mať silné motory, tie motory musia mať vysokú účinnosť, aby ste dobre využili energiu v palive. Americkým inžinierom sa podarilo dosiahnuť účinnosť asi 12 percent, zatiaľ čo sovietskym asi 9 percent pri ceste na orbitu okolo Zeme. To umožnilo vyniesť na nízku orbitálnu dráhu asi 120 ton.  Pri lete na Mesiac účinnosť klesla asi na polovicu v prípade misie Apollo, zatiaľ čo  ruskí inžinieri dosiahli asi tretinovú účinnosť. Vďaka tomu dokázali vyniesť k Mesiacu potrebných 43 ton materiálu a paliva. Zdá sa to veľa? Nuž, len na zabrzdenie orbitálnej časti a jej navedenie na mesačnú orbitu „stálo“ sedem ton paliva. Každé získané percento, ktoré umožní vyniesť ďalší potrebný náklad, je vykúpené nesmiernym inžinierskym úsilím. Udržať celú raketu, ktorá pri štarte váži tri milióny kilogramov a meria 111 metrov, vzpriamenú, z môjho pohľadu hraničí s čarodejníctvom. Inžinieri však nečarujú, aj keď to tak môže vyzerať, ale používajú presné postupy, ktoré vznikli z dlhodobej skúsenosti. Inžinieri z firmy IBM strávili veľa času, kým vytvorili ten správny riadiaci systém, ktorý udržoval raketu v tej správnej polohe. Získané skúsenosti, po skončení misie Apollo, posunuli technológie do úplne iných rozmerov. Pri celej misii išli inžinieri do neuveriteľných detailov. Investovali mnoho námahy a peňazí do vývoja pera, ktoré dokáže písať v beztiažovom stave a v každej polohe. Vo východnom bloku sme sa posmievali, že takú vlastnosť ma obyčajná ceruzka za pár centov. Keď si budete kupovať niektoré zo super pier, ktoré netreba rozpisovať a vždy píšu, spomeňte si, že aj to nám priniesol kozmický výskum.   

V Európe sme zaspali pioniersku dobu prenikania do vesmíru a zdalo sa, že náskok mocností nikdy nedobehneme. Založenie Európskej vesmírnej agentúry (European Space Agency, ESA) v roku 1975 však zamiešalo karty na poli kozmického výskumu. Európske spoločenstvo sa vybralo svojou cestou a dnes vidíme, že veľmi úspešne. Do kozmického výskumu európski inžinieri vložili vedomosti, skúsenosti, ale hlavne mnohorakosť západného rozmýšľania. Toho rozmýšľania, ktoré vynieslo Svet na dnešnú technologickú úroveň.  Príbeh európskej sondy Giotto, ktorý je príbehom európskeho úspechu vo výskume kozmu, začal 2. júla. roku 1985, keď z kozmodrómu vo Francúzskej Guyane štartovala raketa smerom k vtedy prilietajúcej Halleyho   kométe.  Po pomerne krátkom lete sa, 14. marca roku 1986, priblížila k jadru kométy. Ten deň si pamätám, ako by to bolo včera, keď sme pozerali v televízii živé komentáre o postupe sondy Giotto ku kométe. V istom okamžiku sa sonda odmlčala, pretože podľa očakávania ju zasiahlo kozmické smetie, ktoré sa za kométou vlečie. Komentátor, vtedy rozsiahle rozprával o vedeckom prínose sondy, aj keď predčasne ukončila svoju misiu. Po dlhých 32 minútach sa zrazu odmlčal a prekvapený povedal: „Neuveriteľné, Giotto sa hlási“. Aj dnes sa nemôžem ubrániť dojatiu, keď si predstavím malú európsku sondu, ktorá po ťažkých zásahoch kameňmi, dokázala znovu nájsť stabilitu a obnoviť spojenie so Zemou. Všetko sama, stratená v hlbokom vesmíre. To bol obrovský úspech európskych inžinierov a európskej spolupráce.     

Na Slovensku sme s prenikaním do kozmu začali ešte neskôr, avšak predsa. Prvá slovenská družica skCUBE štartovala dňa 23.júna 2017. Na obežnú dráhu ju vyniesla indická nosná raketa PSLV-XL, ktorá štartovala  z kozmodrómu Šríharikota.  Slovenskú družicu sa podarilo vytvoriť vďaka spolupráci mnohých nadšencov. Pri jej stavbe museli použiť to čo Slovákov robí výnimočných, dôvtip a fantáziu, ale aj tvrdohlavosť. V telese s objemom tisíc centimetrov kubických (alebo jeden liter) je ukryté celé štúdium na našej fakulte, doslova v kocke. Počas vývoja dokázali napísať vlastný operačný systém, ktorý ovláda palubný počítač satelitu, alebo vyvinúť senzor na presné sledovanie Slnka. Ten je dôležitý pre zisťovanie polohy satelitu.  Pokračovaním práce na tomto projekte získame mnoho. Nových nadšencov z ktorých budú skúsení inžinieri, prístup na trhy s technológiami a v neposlednom rade radosť z toho, že to dokážeme.  Dnes, keď je 7 percent HDP Európskej Únie spojených s kozmickými technológiami, dokážeme vytvoriť odvetvie, ktoré bude mať nesporný ekonomický prínos. Ak tieto financie dokážeme múdro využiť, tak môžeme z nich financovať  školstvo a výskum.  Na otázku: „Potrebujeme kozmický výskum ?“ je jednoduchá odpoveď: „Áno a veľmi“. Dajme príležitosť mladej generácii, aby mohla zažiť toto dobrodružstvo a som si istý, že na tom všetci získame.